6 najčastejších mýtov o poruchách príjmu potravy

Mýtus 1: Poruchy príjmu potravy nie sú choroba

Blízke okolie, ale aj niektorí zdravotnícki pracovníci majú stále presvedčenie, že ľudia s PPP si sa svoje problémy môžu sami, a keby mali silnejšiu vôľu alebo by “neprepadli trendom”, tak by sa zvládli dať znovu dokopy. To môže viesť ku tzv. sebastigmatizácii, kedy sa človek hanbí alebo bojí vyhľadať odbornú pomoc, a ochorenie považuje za svoju vinu. V skutočnosti je nesmierne dôležité, aby osoba s PPP vyhľadala odbornú pomoc čím skôr. Včasná intervencia vedie aj k rýchlejšiemu návratu ku kvalitnému životu.

Mýtus 2: Vyliečenie z porúch príjmu potravy je vecou rozhodnutia

Jedným z bežných mýtov je, že vyliečenie z PPP je otázkou osobného rozhodnutia a že ľudia, ktorí nimi trpia, by jednoducho mohli prestať s nezdravým správaním, keby naozaj veľmi chceli. Podobne ako pri mnohých psychických ochoreniach alebo závislostiach, chcenie zohráva kľúčovú úlohu v tom, či liečba začne a či úspešne pokračuje. Na celý proces liečby však vplýva výrazne viac faktorov, ktoré ovplyvňujú dĺžku trvania ochorenia v živote človeka. Priemerná dĺžka PPP v živote človeka je 6 rokov.  

Mýtus 3: Poruchy príjmu potravy sú iba ženské ochorenie

Hoci ženy tvoria významnú časť ľudí s poruchami príjmu potravy, konkrétne až 75%, nie sú jediné, koho sa týkajú. Štatistiky ukazujú, že približne jedna štvrtina ľudí s PPP sú muži a chlapci. Tento mýtus práve prispieva k stigmatizácii mužov, ktorí sa trápia s poruchami príjmu potravy a zabraňuje im vyhľadať potrebnú, odbornú pomoc.

Mýtus 4: Poruchy príjmu potravy sú snahou zaujať pozornosť

V skutočnosti je situácia opačná. Ľudia s poruchami príjmu potravy sa často hanbia za svoje ochorenie, a preto ho skrývajú a zatajujú pred ostatnými. Mnohí z nich si ani neuvedomujú, že majú PPP, kým ich stav nedosiahne kritický bod. Nejde teda len o volanie o pozornosť, poruchy príjmu potravy prinášajú závažné zdravotné riziká, ktoré si vyžadujú odbornú starostlivosť a podporu.

Mýtus 5: Z porúch príjmu potravy sa nedá vyliečiť

Hoci liečba z PPP môže byť náročná a môže trvať aj niekoľko rokov, uzdravenie je možné. Zotavenie vo svojej definícii znamená žiť kvalitný a plnohodnotný život aj s obmedzeniami, ktoré ochorenie prináša - u niekoho to môže znamenať potrebu pravidelnej stravy, u iného dlhodobé užívanie medikácie, a u tretieho zase slobodu bez nutkavých myšlienok či potreby kontroly hmotnosti. 

Mýtus 6: Poruchy príjmu potravy sa týkajú iba chudých dievčat, ktoré nechcú jesť

Tento stereotyp je nielen nepresný, ale môže byť aj škodlivý. Aj keď medzi dopady PPP patrí aj výrazná podvýživa či v extrémnych prípadoch mentálna anorexia až zlyhanie srdca, ochorenia na spektre PPP sa týkajú ľudí rôznych tvarov a veľkostí a preto výzor ľudí s PPP nemožno zovšeobecňovať. V skutočnosti iba 6 % ľudí s poruchou príjmu potravy má podváhu a aj ľudia so samotnou mentálnou anorexiou nemajú vždy výrazne vysunuté, trčiace kosti. Aj preto je pri zdieľaní príbehov ľudí s osobnou skúsenosťou dôležité nespomínať konkrétnu hmotnosť či kalorický príjem, aby sme predišli porovnávaniu či vyvolávaniu senzácií.

Poruchy príjmu potravy sú vážne a komplexné ochorenia, ktoré si zaslúžia zvýšenú pozornosť a pochopenie. Vyvracanie mýtov a nesprávnych predstáv o PPP je kľúčové pre destigmatizáciu týchto závažných duševných ochorení a šírenie nádeje, že vďaka odbornej pomoci je možné sa z porúch príjmu potravy vyliečiť.

Autorkou článku je Valentína Sedileková

O zakladateľke projektu Chuť žiť

Valentína na základe vlastnej skúsenosti s poruchami príjmu potravy (PPP) založila projekt Chuť žiť s cieľom podporovať ľudí a rodiny s týmto ochorením na ceste k uzdraveniu. V Chuť žiť zastáva dvojrolu riaditeľky aj peer konzultantky. Poskytuje rovesnícku podporu, venuje sa prevencii a aj destigmatizácii PPP. Študuje psychológiu na Trnavskej Univerzite v Trnave.